utorok, 23. júna 2015

Recenzia CD Anonymous 4 / Bruce Molsky : 1865




1865
Anonymous 4
Bruce Molsky
Harmonia Mundi 2015

S pozoruhodným projektom prišla americká produkcia vydavateľstva Harmonia Mundi. Podujali sa hudobne si pripomenúť tohtoročné 150. výročie ukončenia Americkej občianskej vojny (1861-1865). Ako názov albumu napovedá, kľúčovým sa stali piesne spievané na bojiskách a v domovoch, na cestách a v horách Ameriky v poslednom roku vojny, smerujúcom k vyústeniu tohto krvavého konfliktu. Piesní, ktoré  v tomto období zaznievali na oboch stranách vojny „Severu proti Juhu“ sa ujalo americké štvorčlenné renomované ženské vokálne kvarteto Anonymous 4, ktoré sa venuje hlavne vokálnej a capella tvorbe obdobia stredoveku. Inštrumentálnu stránku albumu zabezpečil renomovaný americký hráč na husliach, banjo a gitare Bruce Molsky. Výsledkom je zvukovo uchvacujúci album, plný mimoriadne vydarených piesní a citlivých aranžmánov. Za všetky treba spomenúť ľúbostné piesne, napr. južanská Aura Lea, ktorá sa stala doslovnou predlohou pre Elvisovu Love Me, Tender alebo pieseň Sweet Evelina, ktorú zasa preferovali Severania. Paradoxom je, že obe bojujúce strany si spievali často rovnaké melódie piesní, len s „ideologicky“ odlišným textom podľa vlastnej potreby. Piesne popisujú odlúčenie od domova (Home, Sweet Home), súženie milencov, oddelenie synov od matiek, sú to clivé piesne ranených a osamelých vojakov (Brother Green) i piesne ich žien, často márne čakajúcich na ich návrat z bojiska. Niektoré piesne boli napísané pre sólo hlas s klavírom, gitarou alebo husľami, iné sú vo verzii pre štvorhlasný spev, ďalšie sa spievali iba sólo jednohlas, no všetky počas vojny vychádzali vo veľkom tlačou a boli všeobecne mimoriadne obľúbené. Krásne sú hymnické piesne spievané kvartetom a capella Abide With Me alebo Shall We Gather At the River. Multiinštrumentalista Bruce Molsky exceluje v divokých „fidlovačkách“, v inštrumentálnych tradicionáloch na husliach (Camp Chase) a na banjo (Bright Sunny South) a navyše skvele vokálne dopĺňa ženské kvarteto v piesňach Weeping, Sad and Lonely, či v smutnej The True Lover´s Farewell. Najväčšími „hitovkami“ albumu sú určite Hard Times Come Again No More s dokonalým bluesovým fílingom alebo nádherná pieseň The Picture on the Wall so sprievodom gitary. Charakterový rámec piesní určuje ich text (hoci tradične smutná Listen to the Mocking Bird tu je podaná skôr ako roztopašná pieseň), skladby sú „nasvietené“ v jemnej atmosfére žánrov blues, country, folku, klasického štvorhlasného spevu a hudobné aranžmány Brucea Molského dávajú vyniknúť nádherným textom, ktoré sú uvedené v trojjazyčnej podobe v luxusnom buklete albumu. Aranžmány všetkých skladieb sú urobené naturálne a jednoducho, sólové husle alebo banjo evokujú ozajstné, zemité muzicírovanie „od podlahy“ vo vojnových táboroch a táto prirodzenosť zvukového obrazu celej nahrávky, akejsi vynútenej jednoduchosti využitých prostriedkov robia z albumu 1865 autentický, očarujúci hudobný zážitok. Spev kvarteta Anonymous 4 je zážitkom sám osebe a v spojení s virtuozitou Brucea Molského je dojem z albumu  jedinečný.



Pre časopis Hudobný život, č.6/2015, str.38 napísal Peter Katina


Recenzia CD P.Fresu/ D. di Bonaventura : In maggiore





Paolo Fresu
Daniele di Bonaventura
In maggiore
ECM 2015

Spolupráca sardínskeho trubkára Paola Fresu a bandoneonistu z talianskeho regiónu Marche Daniele di Bonaventuru začala v roku 2010 na albume Mistico Mediterraneo, kde účinkovali spolu s korzickým vokálnym telesom A Filetta. Ich nový album In maggiore prináša skladby oboch inštrumentalistov, ktoré siahajú od podmanivých balád po voľné improvizácie na hranici jazzu, klasiky a etno hudby. Poslucháča zaujmú hymnické skladby di Bonaventuru (La mia terra, Da Capo Cadenza), Fresuova Ton Kozh, inšpirovaná bretónskou uspávankou, titulná In maggiore, ktorá album uzatvára alebo ich spoločné dielko Sketches. Zároveň však na albume prezentujú aj prevzaté skladby, ako Pucciniho tému z Bohémy, hudbu čílskeho autora Victora Jaru, uruguajského tvorcu piesní Jaime Roosa, neapolského skladateľa Ernesta de Curtis, či Brazílčana Chica  Buarqueho, ktoré prinášajú alúzie tanga, inštrumentálnych „piesní bez slov“ i vrúcnych modlitieb. Celý album sa nesie vo veľmi lyrickom tóne a jemných farbách a väčšina kompozícií je meditatívnou prehliadkou formálne zovretejších balád i voľných, kratučkých skladieb, ktoré sú vo forme intermezz, zvukových skíc a prchavých náčrtov. In maggiore je bezpochyby príjemný album a spojenie výrazného a zároveň subtílneho zvuku bandoneonu, evokujúceho juhoamerickú hudbu, s „milesovskou“ trúbkou s dusítkom je vynikajúce, no vo výsledku sa album príliš výrazne nevyníma medzi  zvukovo podobnými nahrávkami produkcie mníchovského vydavateľstva, ktoré bez ohľadu na to, či ide o jazz, world music, alternatívu alebo súčasnú hudbu, prednostne ponúka produkty v akomsi „nivelizovanom“ zvukovom rovnošate. I túto nahrávku charakterizuje jemná melanchólia výrazovo zredukovanej tonálnej hudby bez väčších kontrastov, sladkasté harmónie, silný efekt dozvukov a akusticky „vybudené“ ticho, dlhé výrazové pauzy a rozsiahle meditačné polia. Zároveň vzniká neodbytný pocit, že ide o hudbu k filmu, ktorá však bez absentujúceho vizuálneho prvku nepôsobí v rámci samostatného albumu dostatočne funkčne a autonómne. Možno aj preto sa samotné nahrávanie albumu stalo súčasťou filmového dokumentu Wenn aus dem Himmel filmára Fabrizia Ferrara, čím hudba tohto osobitého dua dostala nepochybne nový, obohacujúci kontext.


Pre časopis Hudobný život, č.5/2015, str.38-39 napísal Peter Katina

Recenzia CD Erkki-Sven Tuur






Erkki-Sven Tüür
Symphony No.5
Prophecy
Nguyên Lê
Mika Väyrynen
UMO Jazz Orchestra
Helsinki Philharmonic Orchestra
Olari Elts
Ondine 2014

Estónsky skladateľ Erkki-Sven Tüür patrí k  renomovaným autorom súčasnej hudby a   spriaznenosť estónskej a fínskej kultúry spôsobuje, že je de facto považovaný za škandinávskeho autora. Navyše ho po nemeckom ECM nedávno začalo výraznejšie propagovať aj fínske vydavateľstvo Ondine. Jeho najnovším prírastkom je nahrávka Tüürovho diela Symfónia č.5 pre big band, elektrickú gitaru a symfonický orchester a skladby Prophecy pre akordeón a orchester. Pre obe diela je typické ich neobvyklé nástrojové obsadenie. Prvá časť symfónie pozostáva zo striedavo stúpajúcich a klesajúcich vĺn, zvýraznených stále sa rozširujúcimi mutáciami pôvodnej sekvencie. Expresívna Tüürova hudba však nie je len farebná a prchavá zvuková masa, je to hudba razantných, exaktne formulovaných gest, nástojčivých dramatických momentov a precíznej, čitateľnej a brilantnej motivickej práce s pôvodným materiálom, ktorý Tüür označuje ako tzv. „genóm“ hudby. Smerovanie hudby sa podľa autora mení pomocou  „zmrznutých“ akordov rôznej dĺžky, ktoré sú akýmsi poznávacím znamením celej kompozície a ktoré sa v sebe navzájom „rozpúšťajú“. Tieto vzostupy a klesania akordov a následné stuhnutie orchestra na basovom  tóne slúžia ako príprava na bezprostredný gitarový vstup slávneho francúzskeho gitaristu vietnamského pôvodu Nguyêna Lê v druhej časti, ktorá nasleduje attacca. Gitarový vstup predstavuje voľnú improvizáciu zosúladenú s hudbou oboch telies, v ktorej Nguyên Lê prekvapivo evokuje nielen jazzové prvky, ale i východné a ázijské exotické postupy. Halucinogénne a „nahalené“  tóny gitary v jeho podaní znejú vrcholne bravúrne a étericky. Orchestrálny part súčasne prináša do bizarnej štruktúry množstvo vrstiev alikvotných tónov a mikrointervalov. Tretia časť symfónie je sústredená na big band a možno ju  v podstate vnímať ako klasické Scherzo. Prináša beat, skvelý swing a hladké, obojsmerné prechody z jazzu do klasiky. Táto časť predstavuje improvizované jazzové sóla trúbky, saxofónu a gitary v uvoľnenej rytmizácii a s nahromadenou energiou v množstve melodických motívov. Finále je dych vyrážajúcou zmesou hlučnej fúzie big bandu a orchestra, nad ktorými sa čnie ďalšia gitarová improvizácia. Prelínanie rockových riffov gitary, big bandového drsného „štekania“ plechových dychov a burácajúcich akordov symfonického orchestra znamená unikátny zvukový zážitok. Po divokom vrchole skladba dospeje k typicky škandinávskemu záveru, na pomerne dlhej ploche doznieva hudba ako nepretržité tlmené echo samej seba, je to akási  reflexia  hudby, ktorá práve doznela. Symfónia č.5 je majstrovské dielo v spôsobe, akým kombinuje big band, symfonický orchester a gitarovú improvizáciu. Tüür sa právom bráni zjednodušujúcemu označeniu diela ako „crossover“ a považuje ho za homogénnu symfonickú kompozíciu. Skladba je po všetkých stránkach formovo i zvukovo postavená hlavne na symfonickom orchestri, hoci farebné vstupy big bandu a pôsobivé improvizácie Nguyêna Lê sú rovnocennou zvukovou entitou. Zásluhu na skvelom zvukovom výsledku majú okrem sólistu bezpochyby všetci hlavní protagonisti - Helsinki Philharmonic Orchestra pod vedením Olariho Eltsa a UMO Jazz Orchestra. Nasledujúce dielo pre akordeón a orchester pod názvom Prophecy, je jednočasťová skladba zložená zo štyroch na seba nadväzujúcich úsekov. S mimoriadne virtuóznym sólovým partom sa  skvele vysporiadal fínsky akordeonista Mika Väyrynen. Tüür tu majstrovsky zapracoval akordeón do textúry orchestra tak, aby zvukovo vynikol a sólový nástroj si s jednotlivými nástrojovými skupinami navzájom nepretržite preberá motívy vo veľmi sofistikovanom, hladko plynúcom zvukovom kontinuu. Agresívne artikulovaná virtuozita tvorí u sólistu i orchestra vždy iba krátky iniciačný moment, po ktorom nasleduje rozsiahle „rozmotávanie“ textúry na čiastkové, lyrické zvukové polia, plné melancholického charakteru a tlmeného zvuku tmavých farieb. Prvá časť diela Prophecy je podľa Tüüra postavené na „tuhnutí, rozpúšťaní, zbližovaní a rozptyľovaní“ hudobného materiálu. Hudba tu je v stálom, plynulom pohybe a po zdržanlivom, chorálovom pomalom úseku prichádza hravá kóda, pripomínajúca surrealistický ľudový tanec, vystupňovaný v závere do absurdnosti. Dielo Prophecy (Proroctvo) evokuje svojím názvom i obsahom ritualizovanú históriu rôznych kultúr a tradícií, v ktorých predtucha a vízia zohráva rovnako podstatnú úlohu, ako v Tüürovej výnimočnej hudbe.



Pre časopis Hudobný život, č.4/2015, str.38-39 napísal Peter Katina

Recenzia CD Caroline Henderson : Lonely House






Lonely House
Caroline Henderson
Sony 2013

Po viacerých úspešných albumoch, v ktorých švédska jazzová speváčka Caroline Henderson predviedla, že je nekorunovanou kráľovnou škandinávskeho jazzu, prišla  s novým, osobitým projektom. Kabaret Lonely House je poctou tvorbe Kurta Weilla, ktorého piesne na albume i v živom divadelnom predstavení Henderson prezentuje v nových aranžmánoch. Lonely House má stelesňovať virtuálny dom, ktorý pomyselne obývajú piesne Kurta Weilla. Poslucháč sa  postupne presúva po jednotlivých podlažiach a piesne sú pospájané tak, že namiesto páuz medzi nimi znejú rôzne ruchy, hluk výťahu, vrzgot otvárania dverí i čarovná stará autentická nahrávka Weillovho hlasu. Sú to však len niekoľkosekundové prestrihy a jadrom albumu zostáva jedenásť nádherných Weillových piesní, na ktorých textovo spolupracoval s Bertoltom Brechtom, Jacquesom Devalom, Maxwellom Andersonom, či Ogdenom Nashom. Weillovi boli vlastné bizarné, často kruté príbehy temných zákutí miest, zdôrazňovanie záporných  postáv príbehov, ostré sociálne  a internacionálne cítenie, problematická ozvena vlastného židovského pôvodu v kontexte doby ale i obrovský zmysel pre humor a  trpká, zžieravá satira. V podaní Hendersonovej a jej skvelého rockového bandu sa do popredia dostávajú prvky dusivej, klaustrofobickej atmosféry, strachu z vojny, pocitu spoločenskej vydedenosti či prvky obsesívnej  osobnej úzkosti. Aranžmány skladieb sú démonické a temné, hutný a hrubozrnný zvuk bicích, basy a klavíra vytrvalo „valcujú“ väčšinu hudobného priestoru. Nápadné sú i bizarné akordické spoje, halucinačné syntetické zvuky a tlmené efekty v titulnej piesni Lonely House, či silne protivojnový apel v piesni Ballad of the Soldier´s Wife. Nie všetky piesne sú iba depresívne a temné. Osobitne pôvabná je najmä  My Ship, evokujúca zvuky morských vĺn a nesúca stopy  jemnej sebairónie pri básnickom čakaní na životnú lásku. Z viacerých piesní vyžarujú kabaretné prvky a zvukový obal temného synthipopu osemdesiatych rokov im na kráse nijako neuberá, ako napríklad v kovovo znejúcej I am a Stranger Here Myself. Silná protivojnová „agitka“ What Keeps Mankind Alive ponúka skvelý zvuk, umocnený vrstvenými vokálmi napodobňujúcimi ruch davu z ulice. Vrcholom celého albumu je nádherná kantiléna v piesni It Never Was You, kde speváčka exceluje iba za sprievodu basy. Album uzatvára slávna pieseň September Song, naplnená intenzívnou, vrúcnou lyrikou. Caroline Henderson vo svojom vokálnom prejave naplnenom bolestnými tónmi, prvkami sprechgesangu, kabaretnou hyperbolizáciou, ale najmä osobitou farebnosťou hlasu  dokáže hravo konkurovať i slávnym nemeckým kolegyniam Ute Lemper či Barbare Sukowej a vo svojej roli „sprievodcu po dome Kurta Weilla“ je bezchybná a štýlovo autentická.


Pre časopis Hudobný život, č.1-2/2015, str. 53-54 napísal Peter Katina

Recenzia CD Trio Kontraszt






Trio Kontraszt
Grencsó – Tickmayer – Geröly
BMC 2014

Maďarská jazzová scéna disponuje viacerými netypickými, osobitými inštrumentálnymi zostavami. Jedným z takýchto nástrojovo pestrých ansámblov je aj Trio Kontraszt, ktoré tvoria István Grencsó na saxofóne, klarinete a flaute, Stevan Kovacs Tickmayer na organe, harmóniu, klavíri a celeste a Tamás Geröly na bicích a perkusiách. Trio sa výraznejšie zaktivizovalo počas festivalu Mediawave v roku 2011, kde nadviazali na predošlú spoluprácu, siahajúcu až do osemdesiatych rokov. Nový, rovnomenný album tohto tria tvorí desať kratučkých fragmentov a šesť rozsiahlejších kompozícií. Kým fragmenty sú iba ľahkou ukážkou momentálnej invencie a improvizácie členov tria a tvoria akési vzletné intermezzo, udržujúce bizarnú atmosféru free jazzu kríženého s „barbarskými“ prvkami klasiky, rozsiahlejšie kompozície ešte viac prepájajú improvizačné a klasické elementy, čerpajúc z estetiky diel Bélu Bartóka, čo trio priznáva aj v názvoch niektorých diel (Ostinato Barbaro), a nakoniec, i názov Kontraszt je evokáciou Bartókovej skladby Kontrasty pre trio v zložení  klarinet, husle a klavír, venovanej Bennymu Goodmanovi a Józsefovi Szigetimu. Prvky starého jazzu a swingu sa na albume Trio Kontraszt umne preplietajú s klasikou v podobe citácií Bartókových klavírnych diel a kým skladba Billiard prináša stopy boogie, ktoré hrá organ s klavírom súčasne s bizarnou improvizáciou saxofónu, Slow Street charakterizujú melancholické zostupné akordy oboch klávesových nástrojov, ktoré vzápätí nahrádzajú farebné, zvonivé plochy meditatívneho klavíra. Ostinato Barbaro Prelude je prehliadkou nežných, farebných disonancií a na ňu nadväzujúce Ostinato Barbaro je plné vypätých emócií, zahustených zvukových textúr a divokých sól klavíra. Skladba Hoping predstavuje voľnú fantáziu v priehľadnej, durovej tónine, je to búrlivé, rapsodické dielo s citáciou ľudovej piesne a jej bizarnými variáciami. Album uzatvára skladba Bird Lover so sólujúcou exotickou píšťalkou Tamása Gerölyho. Snaha o maximálny štýlový, inštrumentálny a obsahový kontrast, korešpondujúci s filozofiou celého zoskupenia, našťastie podlieha hlbšej vízii troch skvelých inštrumentalistov, ktorá robí z projektu zaujímavý a inteligentný  hudobný „pêle-mêle“.


Pre časopis Hudobný život, č.1-2/2015, str.53 napísal Peter Katina

Recenzia CD Michael Schiefel : Platypus Trio








Michael Schiefel
Platypus Trio
BMC 2014

Osobitý nemecký vokalista Michael Schiefel  má na konte viacero zaujímavých albumov. Jeho novinka Platypus Trio, ktorú vydal v maďarskom vydavateľstve BMC, je konceptuálny album, ktorého dramaturgia je celá postavená na významových kontextoch anglického slova platypus (vtákopysk). Všetkých osem skladieb albumu nesie názvy „zo života“ vtákopyska (Platypus on the Beach, Platypus Swimming...). Neobvyklú zostavu tria Michaela Schiefela tvoria violončelista Jörg Brinkmann a cimbalista Miklós Lukács. Zvuk ansámblu je navyše obohatený o elektronické zvukové vrstvy, ktoré vytvárajú Schiefel a Brinkmann. Album prináša pôsobivé, iskrivé momenty i rozľahlé, mystické plochy, ktoré sú postavené na zadržiavaných tónoch violončela a elektroniky, nad ktorými fantazijne blúdia oscilujúce hlasy cimbalu, vokálu či pizzicata violončela. Dve skladby sú naspievané v angličtine, no vo väčšine ide o voľnú vokalízu alebo imitáciu neznámych, neidentifikovateľných  jazykov. Všetky skladby sú navzájom pospájané a tvoria jeden súvislý prúd hudby. Popri prevládajúcej melancholickej nálade album obsahuje aj niekoľko hravo rytmizovaných, dynamických skladieb (Platypus Happy). Jadrom albumu je takmer pätnásťminútová skladba Dreamtime Platypus, v ktorej Schiefel rozpráva starobylý príbeh o vtákopyskovi, odmietajúcom sa zaradiť do ríše vtákov, rýb či cicavcov, pochádzajúci od austrálskych aborigénov. Skladba je bizarnou kombináciou vokalízy, civilnej reči, deklamovaných divadelných afektov, falzetu a akéhosi kabaretného „sprechgesangu“. Vokálny prejav Schiefela občas pripomína iného nemeckého alternatívneho vokalistu, Thea Bleckmanna, hoci v záverečnej dynamickej improvizovanej skladbe The Home of Platypus sa Schiefel dostáva až do takmer punkovej, rebelantskej polohy, pripomínajúc prejavom skôr speváka popovej hudby. Schiefel je autorom všetkých skladieb na albume. Tie sa okrajovo dotýkajú jazzu a čerpajú hlavne z popu, rocku, ľudovej hudby, pesničkárstva, orientálnej exotiky a alternatívnej hudobnej tvorby. Skladby sú však veľmi konzistentné, obsahovo sofistikované a výsledkom je sonoristicky pôsobivý album. Schiefelov spev je vynikajúci, má skvelú tónovú kontrolu a elegantný, štýlový hlasový imidž, vzdialený od všetkých extrémnych foriem pokrivenej hlasovej „grotesky“ a občas nemiestnej afektovanosti, takej typickej pre viacero moderných vokalistov. Súhra violončela s cimbalom je unikátna, disponujú pozoruhodnou farebnou homogenitou a  skvele sa prelínajú s hlasovými kreáciami Schiefela vo vysokých polohách. Odhliadnuc od toho, že celý album je postavený na pomerne bizarnej myšlienke identifikovania sa s „chameleónskou“ povahou vtákopyska, ktorý vďaka „nezameniteľnému vizuálu“ akoby vo zvieracej ríši nepatril nikam, i hudba Michaela Schiefela je výsledkom mnohonásobnej fúzie a recyklácie toľkých žánrov, že je takmer nepodstatné, z akých východísk čerpá. Dôležitejšie je to, že je dokonale pôvodná a osobitá, vo svojej čistej  jednoduchosti a melodickej expresivite.


Pre časopis Hudobný život, č.1-2/ 2015, str.52-53 napísal Peter Katina

piatok, 19. decembra 2014

Recenzia CD Paolo Fresu : Jazzy Christmas




Jazzy Christmas
Paolo Fresu
Tuk Music 2014

Vianočné albumy sú často kompromisom medzi snahou o kvalitný umelecký produkt a nevyhnutným stretom s komerčnými ašpiráciami nahrávok, ktoré nakoniec často plnia výpredajové koše hypermarketov. Vianočný album renomovaného talianskeho jazzového trubkára Paola Fresu pod názvom Jazzy Christmas je v tejto oblasti veľkou výnimkou. Nahrávka vznikla naživo počas koncertu v Nuovo Teatro Comunale v Sassari na Sardínii v  roku 2012. Zostavu tvorí výhradne talianska zostava, Paolo Fresu Quintet a hosťujúci hráč na bandoneone Daniele di Bonaventura. Koncertný program tvoria v podstate dve skupiny vianočných piesní: známe „world“ koledy typu White Christmas a potom menej frekventované vianočné piesne autorskej dvojice Agostino Sanna a Pietro Casu, ktorí adaptovali obľúbené vianočné melódie zo Sardínie. Všetky skladby zaranžoval Paolo Fresu. Album ponúka nádherne znejúce duetá trúbky s bandoneonom s vynikajúcimi improvizáciami (swingujúca I´ll be Home  for Christmas, či „händlovská“ Joy To the World, kde bandoneon nahrádza zvuk organu v polyfonických pasážach), i plný zvuk kompletnej zostavy v skladbách White Christmas či The Christmas Song. Piesne Sannu a Casu prinášajú skôr introvertnú, meditatívnu stránku Vianoc. Sú to zádumčivé, jemné talianske koledy, kde Fresu spolu so saxofonistom Tinom Tracannom excelujú v krásnych melodických líniách napríklad v piesni In Sa Notte Profundha, alebo v kolede Notte De Chelu, ktorá prináša delikátne farby Fresuovej trúbky v duete s Bonaventurom. Doslova magická je aj interpretácia „štandardy“ Have Yourself a Merry Little Christmas, v ktorej dueto Fresu a klaviristu Roberta Cipelliho prinášajú i výraznejšie odklonenia od základnej témy a kreslia tu čarovné melancholické odtiene. Subtílne, nostalgické farby sú typické aj pre pôvodne škandinávsku koledu Till Betlehem a dravejšiu, swingujúcu polohu kapely zastupujú skladby ako O Little Town of Betlehem, či pieseň The Christmas Song. Pri počúvaní tohto albumu poslucháč úplne zabudne, že počúva mnohokrát omieľané vianočné koledy a aranžmány Paola Fresu mu umožnia dokonale si vychutnať číre muzicírovanie hudobníkov, ktorí namiesto jazzového „prerábania“ kolied ponúkajú v podstate úplne nové skladby v ojedinelej, mysterióznej atmosfére, veľmi osobitej, farebnej „kolorizácii“ a nedostižnej inštrumentálnej virtuozite, ktorá prebleskuje pomedzi vzdušné línie tohto veľmi intímneho albumu. Jazzy Christmas okrem toho, že predstavuje jeden z najkrajších tohtoročných vianočných darčekov pre všetkých hudobných milovníkov, je výnimočným umeleckým počinom, presahujúcim žánrovo obmedzený formát vianočných albumov.



Pre časopis Hudobný život č.12/2014, str. 38 napísal Peter Katina