nedeľa 3. apríla 2011

Recenzia CD Beat Circus : Dreamland

Beat Circus
Dreamland
Cuneiform, 2008/ Hevhetia

Strašidelné gotické príbehy nepatria do repertoáru iba tvrdých rockových skupín. Navyše nemusia byť vôbec interpretované desivo. Presne o tom ma svojím druhým albumom Dreamland presvedčila americká skupina Beat Circus. Veľmi originálne tu hudobne spracovala staré historky z New Yorku a z Coney Island zo začiatku 20. storočia, ktorých hlavnými motívmi sú detstvo, strach, vražda, pomsta, vykúpenie a sny. Lídrom a autorom väčšiny piesní a textov je spevák Brian Carpenter. Rovnako čudesné je i zloženie skupiny : husle, violončelo, akordeón, tuba (výborný Ron Caswell), trombón, bendžo, saxofón, bicie, harmónium a trúbka; pričom členovia skupiny "obsluhujú" súčasne viacero nástrojov. Výsledok je veľmi pôsobivý a slovami takmer nepopísateľný. Striedajú sa tu čisto inštrumentálne skladby s piesňami so zámerne skresleným Brianovým spevom. Skladby nasledujú plynulo za sebou bez prerušenia, a prinášajú tak celistvý príbeh s bizarným obsahom. Vymenovať všetky vplyvy, ktoré z ich hudby cítiť, by bol asi pekne dlhý zoznam. Beat Circus však určite veľmi dobre poznajú klezmer, cigánsku hudbu, balkánsku dychovku, Kurta Weilla, Toma Waitsa, starý americký jazz i východoeurópsku "úžitkovú" hudbu zo začiatku minulého storočia. Toto všetko potom výdatne zmiešavajú, k tomu pridávajú ingredienciu starého zvuku, resp. hluku sprevádzajúceho cirkus, salónnu hudbu a kolotočovú produkciu. Temné podtóny vyvolávania duchov a diabolských zaklínaní navodzujú dojem, že takto nejako by mohlo znieť rockové zhudobnenie slávneho Bulgakovovho literárneho diela Majster a Margaréta. Hrôzostrašne znejúce názvy ako Hypnogogia, Delirium Tremens alebo Hell gate sú napriek očakávaniam plné vtipu, rozmaru, ľahkosti a rozpustilosti. A stále sledujú svoj cieľ, ktorým je strašidelná zábava v špičkovom hudobnom predvedení. Skladby ale nie sú iba kópiami diel pôvodnej inšpirácie, sú originálne, jemne a s nadhľadom parodujú už pomerne ošúchané klišé srbského turbo folku (Slavochka), ruských častušiek (Dark Eyes) alebo vtieravej pojazdnej "promotion" výstavy príšer (Coney Island Creepshow). Brilantné inštrumentálne výkony, hlavne dychová sekcia spolu s detským fantazírovaním Briana Carpentera čarujúceho za harmóniom, a  svieže tempo rýchlo plynúcej hudby sú hlavnými devízami tohto pútavého albumu. Dobové fotografie s vyblednutou patinou a bizarné kresby v buklete sú výtvarne tak previazané s obsahom albumu, že výtvarníka Briana Dewana by sme mohli pokojne nazvať ďalším členom skupiny. Ak takto skvelo hrali autentické kapely na Coney Island už pred sto rokmi, možno niekoho aj zamrzí, že sa nenarodil vtedy a tam.

Pre časopis Hudba, číslo II.-III./ 2008 napísal Peter Katina

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára