Iannis Xenakis
Complete Cello Works
Arne Deforce
Ensemble musikFabrik
Aeon 2011
Priaznivci jedného
z najvýznamnejších hudobných tvorcov druhej polovice dvadsiateho storočia,
gréckeho skladateľa Iannisa Xenakisa, tento rok oslavujú osemdesiate výročie
jeho narodenia. Renomovaný belgický violončelista Arne Deforce pri tejto
príležitosti nahral jeho kompletné dielo pre violončelo. Album v úvode obsahuje
dve pomerne rozsiahle kompozície pre sólové violončelo, Nomos Alpha a Kottos.
Nomos Alpha z roku 1966 predstavuje
radikálnu a inovatívnu premenu spevného a „poľudšteného“ vnímania
zvuku violončela na drsnú mašinériu abstraktného stroja. Skladba Kottos z roku 1976 názvom siaha do
gréckej mytológie a predstavuje jedného z bájnych Gigantov. Dramatickú
silu tohto mýtu o obrovi so sto končatinami stvárňuje violončelista a jeho
„súboj s neľudskou partitúrou“, virtuozita diela smeruje k doslova
extatickej katastrofe. Kottos stelesňuje
beštiálne sily v hudbe a pomyselne prebúdza „zviera v nástroji“.
Skladba by podľa inštrukcií autora nemala znieť príjemne, ale hrubo a drsne. Obe
skladby sú extrémne náročné virtuózne diela a balancujú na hrane hrateľnosti.
Ako tvrdil Xenakis, výraz a emócia sa
nemá prejavovať vo „forme, hmote alebo v témach, ale v sile,
hustote a intenzite.“ Všetky Xenakisove diela sú prísne štrukturované na
základe matematických konštrukcií a poznámky v buklete CD občas
pripomínajú skôr učebnicu pre matematicko-fyzikálnu fakultu, s nákresmi rotácií
kocky a algoritmov (Xenakis pôvodne študoval architektúru). Hudobná interpretácia
Xenakisových vízií je v podaní Arneho Deforce bez nadsázky výnimočná. Famózne
predvádza technické a výrazové aspekty skladieb, ktoré zahŕňajú extrémne
rýchle pizzicata v tremole, rýchle col legno battuto, glissandá, alikvoty,
štvrťtóny, dvojhmaty s mikroposunmi, trojzvuky, dynamické šoky, to všetko dovedené
do extrému na konci skladby Nomos Alpha,
kde interpret súčasne hrá dve stupnice v protipohybe, jednu v „normálnom“
zvuku a druhú v alikvotných tónoch až do vzájomného rozpätia vyše
šesť oktáv. Nasleduje dielo Charisma (1971), kratšia skladba pre
violončelo a klarinet (Benjamin Dieltjens). I na malej ploche však Xenakis
dokáže „predpísať recept“ na úplne nepredstaviteľné zvuky oboch nástrojov.
V tejto dramatickej skladbe znie klarinet miestami ako rozladená elektrická
gitara a violončelo ako basgitara a tento kvílivý súzvuk by pokojne
mohol znieť na akomkoľvek metalovom alebo hardcorovom festivale (pritom samotná
nahrávka je čisto akustická). Opäť zvuk škriabania, rachot, drsné zvukové
bloky, nevšedné farby, „zrnenie“, ilustrácia „nehumánneho“ zvuku, prefukovanie,
klepot klapiek klarinetu, hra s pokynom „sons électriques“ . Takmer všetky
diela albumu hrá interpret podľa pokynov rovným tónom bez vibrata, čo zvyšuje
brutalitu výrazu. Dráma hudby má stelesňovať bolesť nad náhlou stratou - smrťou
mladého skladateľa Jean-Pierra Guézeca. Dielo je inšpirované veršami
z Homérovej Iliady. Skladba Epicycles pre violončelo a komorný
súbor pre zmenu čerpá z Ptolemaiovskej geocentrickej sústavy prenesenej do
hudobných vzťahov (centrum verzus periféria). Hudbu charakterizuje úspornosť
materiálu a „čisté“ zvuky bez efektov. Skladba formovo pripomína starobylú
štruktúru concerta grosso svojimi striedavými vstupmi sólového violončela
a „tutti“ súboru. Tri diela z deväťdesiatych rokov uvádza Paille in the wind pre violončelo a klavír
(Daan Vandewalle), kde klavír plní rytmickú úlohu v podobe nepretržitých úderov
clusterov. Ďalej sú to diela Hunem -
Iduhey, kde Deforceho sprevádza na husiach Wibert Aerts (názov skladby je
anagram mena Yehudi Menuhin) a skladba Roscobeck
pre violončelo a kontrabas (Lode Leire), ktoré je opäť slovnou hračkou -
skratkou mien interpretov Rohan de Saram a Stefano Scodanibbio. Album
uzatvára tanečná Dhipli Ziya pre husle a violončelo, rozkošná tonálna alúzia na
miestny grécky tanec. Hoci skladby z 90. rokov nemajú ten vzrušujúci náboj
ako autorove experimenty zo 60. a 70.rokov, album ako komplet je skvelou
prehliadkou fascinujúcej hudobnej štruktúry, dokonalej previazanosti hudby a matematických
vzťahov i neobyčajných hudobných nápadov plných silných emócií. Nahrávka diel
Iannisa Xenakisa v podaní Arneho Deforce by mala byť nielen pre
„xenakisovský“ fanklub udalosťou roka.
Pre časopis Hudobný život, číslo 4/ 2012 napísal Peter Katina
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára