utorok 26. marca 2013

Recenzia knihy Jevgenij Iršai : Čakanie na Bacha






Jevgenij Iršai
Čakanie na Bacha – prednášky a eseje
Vysoká škola múzických umení v Bratislave, 2011

Jevgenij Iršai je skladateľ a klavirista, ktorý pochádza z Petrohradu, ale už vyše dvadsať rokov žije a pôsobí na Slovensku. Jeho nová kniha Čakanie na Bacha  predstavuje  zbierku prednášok a esejí, ktoré priebežne publikoval v rámci verejných vystúpení a sympózií v posledných rokoch. Ide o malé muzikologické sondy do problémov súčasného umenia ale zároveň aj o intímnu literárnu výpoveď umelca, ktorému je okrem kompozičného a výtvarného talentu  vlastný aj cit pre prácu so slovom. Iršaiova kniha obsahuje trinásť kapitol, ktoré riešia široký záber tém skúmajúcich vzťahy autora, poslucháča, hudby, textu, hudobného času a zmyslu tvorby. Autor hneď v prvej eseji otvára otázku miery zodpovednosti v tvorivom procese a pýta sa, aký je zmysel tvorby a aké sú kritériá kvality. Rovnako dôležitý je aspekt objektívneho názoru na umenie a vyslovuje sa kriticky k samoúčelným umeleckým experimentom. Pozoruhodná je aj problematika „začiatku a konca“ hudby ako stále nevyriešeného otáznika. V inej kapitole rieši Iršai otázku hudobnej „industrie“, trhu s hudbou a nahrávkami, ktorý považuje za presýtený. Nazdáva sa, že elitárstvo avantgardy je rovnako zradné ako . V kapitole Čakanie na Godota stavia do popredia otázku syntézy a originality diela a stavia Bacha ako vzor prelínania sa umenia a umenovedy a života. Rovnako skúma vzťah autora, textu a kontextu, polemizujúc s knihou Rolanda Barthesa Smrť autora. Predvádza pritom paletu skvelých metafor (… „zvuk si dnes dajúc náušnicu do vrchnej pery, vyholí dohola farbu, založí na nos línie tmavé okuliare a vezmúc pod pazuchu opuchnutý čas, všetci spoločne sa posadia do rozkošného BMW a pohvizdujúc si signál mobilného telefónu z Mozartovej Symfónie g mol, ufujazdia do virtuálneho priestoru.“)
Iršai je kritický  aj pri  preceňovaní významu štýlu a techniky, podľa neho „dielo sa tak javí len ako dôvod pre demonštráciu svojich performačných alebo publikačných stratégií.“
Mottom kapitoly o jazyku hudby je otázka, či sa „hudobné dielo člení  na elementy, ktoré, podobné znakom prirodzeného jazyka,vyňaté z kontextu, udržiavajú stabilné, stále jadro významu“. Cituje pritom viacerých svetových autorov
Kniha obsahuje aj tri čisto hudobné state, zaoberajúce sa Chopinom, analyzujúce, čo všetko sa môže stať v priestore intervalu tercie (Schnittkeho Koncert pre klavír a orchester) a Ligetim a ich vplyvom na Iršaiovu tvorbu.
Iršai nás sprevádza exkluzívnym svetom filmu (Unavení slnkom od Michalkova, Lost Highway od Lyncha, Tarkovského Obeť), literatúry (Beckettovo Čakanie na Godota, Borges, Saroyan, Scruton, Huxley, Charms),okrem iného skvele analyzuje umelecký kontext diela Hra so sklenenými perlami od Hermana Hesseho,) poézie (Mandeľštam, Charms..), filozofie (Heidegger), výtvarného umenia (Kandinskij,..) a neodpustí si ani mystifikáciu v podobe „vlastnoručne“vymysleného starého čínskeho príslovia, na ktorom je postavená jedna celá esej. Napriek humoru a nadhľadu je z jeho riadkov cítiť jasné pomenovanie problémov a kritické výhrady k súčasnému stavu umenia a tak jeho humorno - ironické vložky a mystifikácie evokujúce akúsi novodobú kombináciu Iľfa Petrova s Woody Allenom vyznievajú súčasne aj ako gogoľovský smiech cez slzy. Iršai totiž spochybňuje a vysmieva sa pretechnizovanej kultúre a masívnej umeleckej „nadprodukcii“, veď umenie už „produkuje takmer každý“, ale kritériá posúdenia kvality diel prakticky nejestvujú. Zaujímavý je jeho jazyk, ktorý sa bráni prílišnej odbornej spleti a prísnej muzikologickej terminológii čelí ľudským prístupom a zrozumiteľnými argumentami. Jeho rečnícke otázky, ktorými sa obracia sám na seba, prezrádzajú, že proces tvorby analyzuje s kritickým nadhľadom. Iršai však nevníma oblasť umenia čisto intuitívne, práve naopak, práca prezrádza jeho hlboký záujem o  rôzne vedné odbory, matematiku, teóriu algoritmov a prepojenie vedy a hudby napríklad v teórii chaosu.
Pomerne rozsiahly priestor venuje autor teórii hudobného času, ktorý vníma a súčasne analyzuje Fascinuje ho „nesúlad medzi notovým zápisom a zvučiacim hudobným tkanivom“. Jeho analýzy sú podporené kvalitnými odbornými zdrojmi najmä z ruskej jazykovej oblasti (Arkadiev, Losev, Ťutčev, Bonfeld), ktoré poskytujú neoceniteľný vhľad do tejto témy. Iršai považuje hudobný čas za „živý, tvorivý fenomén, za formu reálneho času s vlastným špecifickým obsahom.“ Teóriu Kandinského kontrastu v maliarstve dokáže pretaviť do hudobného kontextu.
Iršai s ľahkosťou kombinuje žáner odbornej literatúry s beletristickou fikciou, pohráva sa so slovami a frázami, (re)cituje básne a pútavo a poučne rozpráva o veciach, ktoré by bežnému hudobnému konzumentovi a tvorcovi ani nenapadli. Kniha tak dostáva pridanú hodnotu v samotnej kvalite literárneho spracovania, ktoré odmieta odbornosť púhym hromadením cudzích termínov a krkolomných konštrukcií. Iršai sa zdanlivo neberie vážne, ale jeho myšlienky trčiace ako kontrapunkt medzi citátmi kníh iných autorov a arbitrujúce ich kontext treba brať záväzne.
Iršai skúma i problematiku jazyka hudby. Sám seba charakterizuje ako „konzervatívneho romantika“. Čakanie na Bacha je príťažlivo napísaná zbierka esejí o vážnych veciach, inteligentné čítanie o  problémoch súčasného hudobného sveta a vedomie, že tie najprísnejšie kritériá aplikuje najskôr na sebe, pohľadom do akéhosi Tarkovského zrkadla vlastnej tvorby,a až potom s  láskavým humorom Čechova a snílkovstvom sebe vlastným  ráznym gestom odhaľuje infantilitu a prázdnotu našeho nevednokam smerujúceho sveta. Na pomedzí filozofie, estetiky, histórie umenia, jazykovedy, semiotiky sa odohráva súboj o budúcnosť hudby i umenia. Prežije autor, koncert, skladba, dielo? Bude ešte niekto vôbec počúvať súčasnú hudbu? Aký má zmysel ďalej tvoriť? Ako bude vyzerať  budúcnosť hudby a umenia celkovo? Jevgenij Iršai je celkovo majster otázok. Len prvá esej pod názvom Unavení slnkom alebo pokus o nahliadnutie do budúcnosti na niekoľkých stranách ponúka vyše päťdesiat presne cielených a znepokojivých zásadných otázok ohľadom budúcnosti hudby. Iršai ponúka viaceré verzie a riešenia, ale necháva prezieravo tieto otázky nedopovedané, bez uzurpovania si prorockých ambícií. Napriek tomu mám pocit, že tým kybernetickým čipom v žilách ľudí z budúcnosti, o ktorých píše, ticho a tak trochu futuristicky fandí. V mene avantgardy a vízie ďalšieho pokroku. Iršaiova kniha, obsahujúca v prílohe i reprodukcie jeho vybraných výtvarných diel, dokumentuje viacrozmernosť a vzácnosť jeho umeleckej univerzality. Ilúzia nadchýnania sa dnešnou dobou však takéto prenikavé otázky do vzdialenej budúcnosti, aké predostiera Jevgenij Iršai, odsúva do úzadia a tak odpovede na ne poskytuje  dnes  len málokto. O to viac teraz zarezonujú.

Pre časopis Slovenská hudba č.2/2012 napísal Peter Katina

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára