Recenzia CD Morton Feldman

Morton Feldman

Violin and Orchestra

Carolin Widmann

Frankfurt Radio Symphony Orchestra

Emilio Pomárico

ECM 2013

Nová nahrávka nemeckej huslistky Carolin Widmann, ktorá exceluje hlavne v repertoári hudby druhej polovice dvadsiateho storočia, obsahuje jediné dielo. Je ním skladba Violin and Orchestra amerického skladateľa Mortona Feldmana. Rozsiahle, jednočasťové päťdesiatminútové dielo vzniklo v roku 1979, kedy Feldman naplno experimentoval s extrémnou dĺžkou  komorných hudobných diel (trvajúcich často i dve až päť hodín). Hudobná postava Mortona Feldmana je plná paradoxov, pretože sa vzpiera „katalogizácii“ i napriek úpornej snahe priradiť ho k minimalistom, či medzi americkú avantgardu, ku Cageovi a Wolffovi. I tak stojí tento dokonalý solitér ako izolovaný bod bez predchodcov či nasledovníkov (hoci mnohí skladatelia sa k nemu odkazujú). Najväčší vplyv však na Feldmana mali výtvarní umelci, ako Pollock, Rothko, Guston či Kline, ktorých abstraktné  expresionistické vízie sa pokúšal Feldman stvárniť v hudbe. Často ponúka grafickú notáciu, plochy nezaostreného zvuku, nekonkrétne, približné hudobné výšky, skicovité náznaky a jeho krehká hudba, akoby brániaca sa plnému uchopeniu, je sústredená hlavne na samotný zvuk a farbu. Čudesný je už názov skladby, ktorá rozhodne nie je husľovým koncertom. Dielo má dokonca  neoficiálny podtitul „non-violin concerto“. Sólistka pri jeho predvedení sedí medzi orchestrálnymi hráčmi a hrá krátke, repetitívne, mikrotonálne, „plačlivé“ frázy a jej part často zaniká v textúre celkového zvuku. Feldmanova hudba je i v tomto diele extrémne pomalá a tichá, s kadenciami akoby stále smerujúcimi k jej ukončeniu. Hudba sa neutápa v chaose a zložitých štruktúrach,  ale znie v jasne členených, ad infinitum postupujúcich farebných sekvenciách s takmer nebadateľnými mikrozmenami. Sólistka hrá so sordinou a bez vibráta, a dosahuje veľmi ostrý, rovný a industriálny zvuk. Veľký orchester neznie takmer nikdy tutti, vždy vychádzajú do popredia iba drobné, farebné nástrojové kombinácie. Citeľná pulzácia pravidelných hodnôt, nástojčivo repetovaných a jemne modelovaných fráz, s občas tonálnou príchuťou, vytvára krehké, no pevne popretkávané pavučiny zvuku, pretože hudobný proces sa nikde nezastavuje, ale pomaly, nepretržite plynie vpred. Táto nenapodobiteľná, percepčne veľmi delikátna a „noblesná“ hudba si, i vďaka citlivej interpretácii Carolin Widman a Frankfurtského symfonického orchestra, dokáže podmaniť a získať poslucháča svojou čistou emocionalitou bez stopy kalkulácie a naliehavým vnútorným nábojom. Feldmanova hudba akoby vyžarovala signály, sprostredkujúce smutnú osamelosť kultového autora, „ktorý nepatril nikam“.

Pre časopis Hudobný život, č.10/2013, str.35 napísal Peter Katina