sobota 27. septembra 2014

Recenzia CD Live in Brussels





Live in Brussels
Franz Hautzinger
Julo Fujak
Zsolt Sörés
Hevhetia 2014

Medzinárodné presahy hudobníka a muzikológa Jula Fujaka nadobúdajú v priebehu rokov stále zreteľnejšie kontúry a stavajú jeho hudobnú tvorbu, úzko prepojenú i s jeho objavnou publicistikou na poli alternatívnej a tzv. komprovizovanej hudby i definovania nových významových kontextov, do pevnej pôdy vzájomne obohacujúcej „kultúrnej výmeny“. Svedectvom toho je i nový album, ktorý nahral v triu so svojimi spoluhráčmi, vynikajúcim rakúskym trúbkarom Franzom Hautzingerom a maďarským hudobníkom Zsoltom Sörésom, ktorý sa okrem hry na viole venuje hlavne elektronickej hudbe. Nahrávka vznikla naživo počas ich koncertu v priestoroch Studio Odeon 120 v novembri 2011 v Bruseli. Album je rozdelený do troch celkov, ktoré sa pohybujú na hranici improvizovanej a komponovanej hudby. Prvý, takmer dvadsaťminútový track charakterizujú hlavne skvelé vstupy Hautzingerovej štvrťtónovej trúbky, ktoré dávajú hudbe silne psychedelický ráz a tajomnú atmosféru. Druhá, Part II,  je výraznejšie postavená na zvuku violy Zsolta Sörésa. Ten okrem tradičných spôsobov hry prichádza i s  pôsobivými mechanistickými ruchmi, noiseovými plochami a perkusívnymi efektmi. Kým prvé dve časti sa niesli skôr v introspektívnom duchu, záverečná „tretina“ prináša oveľa extenzívnejšie hranie. Julo Fujak sa na albume prezentuje okrem semi-preparovaného klavíra a basgitary i prácou so zvukovým procesorom a už tradičným využitím hračiek ako zvukových objektov. Výsledný poslucháčsky dojem z albumu vyložene explicitné muzikologické štúdie nepotrebuje (ešte aj skvelý text v buklete z pera Jozefa Cseresa je skôr poetický, než muzikologický). Vystúpenie tria totiž prináša okrem pozoruhodnej zvukovej štúdie hraníc medzi improvizovanou a komponovanou hudbou,  hlavne prekvapivo silný záber do uvoľnených, krásne temných vôd dark ambientu. Rozhľadený poslucháč si tu dokáže nájsť a vychutnať rozsiahlu škálu hudobných expresií, od „kraftwerkovských“ syntetických plôch Sörésovej elektroniky, Fujakových ostro skicovaných, avantgardných farebných zvukových prvkov po kvílivé Hautzingerove vstupy, ktoré občas pripomínajú melodické linky jazzmanov Nilsa Pettra Molvaera alebo Erika Truffaza. Z nahrávky je cítiť, že trio je po viacerých koncertoch hráčsky  i autorsky pevne zomknuté a pokiaľ ide o rozvíjanie bezprostredných vzruchov, zdanlivo náhodných impulzov, či premyslených hudobných nápadov, je album výsledkom mimoriadne efektívnej spolupráce, ktorá prináša  silné výzvy i obsahy naplnené výrazom a energiou.

Pre časopis Vlna 2014 napísal Peter Katina




piatok 26. septembra 2014

Recenzia CD Stéphane Kerecki : Nouvelle Vague




Nouvelle Vague
Stephane Kerecki Quartet
Outnote 2014

Francúzsky jazzový kontrabasista Stephane Kerecki, vekom stále patriaci do mladej, sľubnej jazzovej generácie krajiny galského kohúta sa nachádza in medias res kariéry plnej ocenení, zvučných mien, s ktorými spolupracoval a kritikou výborne prijatých albumov. Po úspechu albumu Patience s o generáciu starším anglickým klaviristom Johnom Taylorom vydal nosič, ktorý stojí za bližšie povšimnutie. Mottom albumu Nouvelle Vague sa stala veta: „Myslím, že počujem obrazy a vidím hudbu,“ od renomovaného režiséra Jeana-Luca Godarda. Album, na ktorom okrem Kereckého a Taylora účinkujú saxofonista Emile Parisien, bubeník Fabrice Moreau a v dvoch trackoch i speváčka Jeanne Added, vzdáva hold novej vlne francúzskeho filmu zo šesťdesiatych rokov, ktorú tvoria hlavne režiséri François Truffaut, Louis Malle, Jean-Luc Godard a  Jacques Demy. Kerecki  pripravil nové aranžmány vybraných skladieb z pôvodných soundtrackov, ktoré tak výstižne evokujú atmosféru doby. Boli to naozaj unikátne časy, keď jazz tvoril neodmysliteľnú súčasť „artových“ filmov, o to nostalgickejšie preto pôsobí fakt, že sa tento žáner na svoje „pozície“ zo šesťdesiatych rokov vo filmovom umení už nikdy nevrátil. Album však nie je len skvelým a sviežim pripomenutím spojenia „jazz a film“ pre fanúšikov spomínaných režisérov i hudby k snímkam. Predstavuje originálny, dramaturgicky premyslený a súvislý prúd nanovo aranžovaných skladieb k jednotlivým filmom. Porovnávať interpretáciu a zvuk kvarteta s pôvodnými nahrávkami je azda nemiestne. Album sa ani nesnaží napodobňovať surovosť modernistického sveta, emocionálnu odcudzenosť, rozpad osobnosti, diskontinuitu času  a existenciálnu úzkosť, ktorú sa tak skvele podarilo vystihnúť napríklad Milesovi Davisovi vo Výťahu na popravisko, alebo drsným bigbandovým „výbuchom“ Legrandových dravých aranžmánov i jeho krásnych balád, či industriálne pazvuky hitchcockovského špecialistu Bernarda Herrmanna. Kerecki a spol. skôr vsádzajú na novodobý, moderný sound, vzdušné a priehľadné melodické linky a uhladené, klubové hranie. Kereckého sóla a vyhrávky sú ľahké a elegantné, výborne hrajúci mladý saxofonista Emile Parisien si filmové kúsky vyložene vychutnáva a typický parížsky drzý prízvuk Jeanne Added v slávnej piesni Chanson de Maxence, na hrane šepotu, civilného polospevu a ležérneho prejavu dotvára atmosféru, ktorá ubezpečuje, že sme o pár rokov ďalej.  Poslucháčovi sa nevdojak vybaví legendárny soundtrack Milesa Davisa k filmu Výťah na popravisko od Louisa Malle, obrazy kultovej herečky Jeanne Moreau v snímkach, ktoré sa stali poctou žánru film noir, ako Truffautova Nevesta bola v čiernom, Strieľajte na pianistu, Nikto ma nemá rád, Godardov sci-fi úlet Alphaville, Bláznivý Petríček, Na konci s dychom s mladým Belmodom, či Pohŕdanie s krásnou Brigitte Bardotovou. Kereckého poňatie je plné swingu, dynamické a brilantné a k slávnym partitúram Georgesa Deleruea, Michela Legranda či Milesa Davisa pristupuje síce s rešpektom k pôvodným témam a snaží sa ich zbytočne nedeformovať, napriek tomu dostáva improvizácia patričný priestor, pri zachovaní ducha týchto magických filmov. Tento album je pre fanúšikov francúzskej novej filmovej vlny určite povinná jazda, rovnako i pre obdivovateľov pôvodných soundtrackov. No aj pre poslucháča bez znalosti akýchkoľvek vyššie uvedených faktov je album Nouvelle Vague interpretačne bravúrny, poslucháčsky príjemný a nápaditý jazzový album.



Pre časopis Hudobný život č.9/2014, str. 37-38 napísal Peter Katina

Recenzia CD Lechner - Couturier : Moderato cantabile




Moderato cantabile
Anja Lechner
François Couturier
ECM 2014

Umelecké cesty nemeckej violončelistky Anje Lechner a francúzskeho klaviristu Françoisa Couturiera sa už vo vydavateľstve ECM niekoľkokrát stretli. Dva spoločné albumy pod hlavičkou zoskupenia Tarkovsky Quartet priniesli projekt na pokraji klasiky, jazzu a improvizácie, t.j. oblastí, ktorým sa obaja s obľubou venujú. Ich nový duo - projekt, album Moderato cantabile, je nahrávkou, ktorá je pozoruhodná vo viacerých smeroch. Prináša hudbu troch autorov, ktorí všetci prežili časť života v 19. i 20.storočí a ktorí pôsobili trochu v ústraní hlavného skladateľského i percepčného prúdu, dodnes sú vnímaní okrajovo a ich tvorba nie je plne zmapovaná, reflektovaná a docenená. CD tak predstavuje hudbu tajomného Georga Gurdjieffa, ktorý bol skôr filozofom, spisovateľom a duchovným vodcom, než hudobníkom (svoje diela skladal v spolupráci s ruským skladateľom Thomasom de Hartmannom). Gurdjieffa si Anja Lechner nepochybne vybrala i pre obrovský úspech svojho albumu Chants, Hymns and Dances práve s dielami tohto žánrovo nezaraditeľného autora. Okrem  neho sa na albume nachádzajú i diela arménskeho barda národnej hudby Komitasa Vargapeta a španielskeho miniaturistu Federica Mompou. Ide o prekvapivo homogénnu dramaturgiu, hoci nie je jasné, do akej miery Couturier a Lechner prepracovali pôvodné partitúry do pomerne uhladenej a zvukovo „štíhlej“ verzie pre klavír a violončelo. Názov albumu je však výstižný. Všetky skladby plynú v miernom tempe bez väčších vzruchov, prinášajú záblesky exotiky, religióznej hudby, ľudovej hudby Stredného Východu a Ruska, či v prípade Federica Mompou inšpirácie, ktoré zreteľne pochádzajú z tvorby Ravela, Faurého a Satieho. Moderato cantabile je prehliadkou jemnej, delikátnej, väčšinou tonálnej hudby, ktorá osciluje niekde medzi klasickou komornou hudbou, salónnou hudbou, etno improvizáciami s presahmi do trochu naivistického insitného hudobného sveta, ktorý bol skôr určený pre úzky okruh zasvätencov, než pre širokospektrálne dobové publikum. Výnimku tvoria dve Couturierove „odvážnejšie“ skladby: mozaikovitá Soleil rouge a aleatorická Papillons, skladba s flažoletmi pripomínajúcimi zvuk fujary, ktorá sa postupne  stransformuje na akúsi  alúziu dobového tanca. Vo väčšine skladieb sa ujíma líderskej role Anja Lechner, hlavne v smelých improvizovaných pasážach, kým Couturier  svojou krehkou hrou vytvára bohaté, tajuplné harmonické podklady. Najsilnejší dojem asi zanechá Gurdjieffova jemná Sayyid chant, evokujúca „janáčkovské“ impresie a vzdialené citácie ruskej ľudovej piesne zmiešané s exotikou, ktoré tento mystický autor z rusko – grécko - arménskej rodiny výdatne využíval. Komitasove arménske vplyvy sú badateľné v jeho diele Chinar es, so svojou čistotou a priehľadnou textúrou, pripomínajúcou jednoduchú pieseň s pravidelne sa striedajúcim tónorodom. Diela Federica Mompou predstavujú voľné, jemné fantázie plné improvizácie, vrúcnej lyriky a prvkov salónnej hudby, ako napríklad zasnená preludická Musica callada. Jeho extatická a virtuózna skladba  Fêtes lointaines i záverečná Impresiones intimas VIII Secreto, plná pôvabných, melancholických línií, tento výnimočný album uzatvárajú. Moderato cantabile je prehliadkou napoly zabudnutej a, našťastie,  znovu objavovanej hudby, ktorá skvele spája európsku klasiku s exotikou.


Pre časopis Hudobný život č.9/2014, str. 36-37 napísal Peter Katina

Recenzia CD Peter Rosendal : Old Man´s Kitchen




Peter Rosendal
Old Man´s Kitchen
Sundance 2013

Dánsky jazzový klavirista Peter Rosendal  je jedným z výnimočných zjavov na európskej hudobnej scéne. Líderstvo tria oceneného za vynikajúci album Tide, ocenenia „Klavirista roka“ a „Skladateľ roka“ a vydanie desiatich štúdiových albumov pod vlastným menom z neho robia adepta na jeden z najvýraznejších škandinávskych zjavov v oblasti jazzového klavíra posledných desaťročí. Jeho album Old Man´s Kitchen je silným autorským produktom, Rosendal okrem  hry na klavíri napísal a aranžoval všetky skladby. Sprevádza ho kapela zložená z členov dánskej  jazzovej špičky, ktorí pôsobia pod názvom, podľa ktorého bol pomenovaný aj album. Rosendal svojou tvorbou prekračuje hranice klasicky ponímaného jazzového klavírneho tria rozšíreného o dychové nástroje a prináša nevídaný zvukový zážitok. Jazz je uňho len východisková plocha, ktorú výdatne kontaminuje klasickou, súčasnou i improvizovanou hudbou a prvkami rocku. Jeho kapela túto fúziu dotvára do dokonalosti a odvážne Rosendalove kompozície prinášajú mierne šokovú terapiu v podobe exotických foriem a neslýchaného zvuku. Album okrem hravosti a výbušnej sily ponúka prvky polytonality,  kontrolovanej harmonickej kakofónie hraničiacej s anarchiou a mimoriadne hustej faktúry, so zvukmi, ktorý doslova vyrážajú dych. V húštine sýteho ansámblového zvuku majú často navrch husle skvelého Kristiana Jørgensena, klarinet Petra Fuglsanga či trombón Petra Jensena. Ako kontrast voči bombasticky znejúcim skupinovým trackom tu stoja skladby sólového klavíra, disponujúce skvelou, plastickou viacvrstevnosťou (Crescent), ďalej skladby pripomínajúce rachmaninovské či chopinovské impresie (Funny Dance, Gravel). Skladba Carousel evokuje klasickú komponovanú komornú hudbu v idylickej atmosfére, no táto ilúzia rýchlo prechádza do bizarného hard rocku. Titulná Old Man´s Kitchen predstavuje dynamický funkový úlet so zvukom šesťdesiatych rokov. Niektoré skladby znejú v  akomsi čudesnom dekadentnom zvukovom obale, v strohom súznení klavíra a bicích, bez podpornej harmónie. Album Old Man´s Kitchen (Starcova kuchyňa) predstavuje valiaci sa hudobný koktail divokých dychov, klavíra, bicích a kvíliacej basy Kaspara Vadsholta a je to naozaj chlapské „menu“. Zvuk  albumu je  drsný a hutný, aranžmány sú nabité neustálymi zmenami inštrumentácie, metra a harmónie a album sa akoby naschvál  vymykal snahe o uhladený, príjemný prejav. Rosendal hrá okrem klavíra na Rhodesi a Wurlitzeri, čo, pochopiteľne, prispieva k „starožitnému“ zvuku albumu (vizuálne smeruje dizajn albumu až do štyridsiatych rokov). Old Man´s Kitchen je príkladom autonómnej autorskej tvorby, ktorá sa nemieni podrobovať požiadavkám väčšinového publika, je to projekt plný originálnych hudobných nápadov, virtuozity a invenčnosti Petra Rosendala, ktorý ako skladateľ jasne smeruje k postupnej nadžánrovej fúzii, pri zachovaní novej a neopočúvanej zvukovej originality.



Pre časopis Hudobný život č.7-8/2014, str.57-58 napísal Peter Katina

Recenzia CD Kappeler - Zumthor : Babylon Suite




Babylon-Suite
Vera Kappeler
Peter Conradin Zumthor
ECM 2014

Album Babylon-Suite je dielom švajčiarskeho dua – klaviristky Very Kappeler a perkusionistu Petra Conradina Zumthora. Duo sa inšpirovalo starobylou tradíciou Babylonu,  hlavne príbehmi z Biblie, ktoré sa s týmto miestom spájajú. Filozofickými východiskami sa im tak stali mýty visutých záhrad kráľovnej Semiramis, príbeh Daniela z jamy levovej, obraz Židov pri brehoch Babylonských, oplakávajúcich stratenú domovinu, ale i výjavy z Apokalypsy. Babylon je miestom zatratenia, beznádeje, večným labyrintom. Preto sa i premiéra tohto diela uskutočnila vo vlhkej, chladnej, rezonujúcej jaskyni v podzemí švajčiarskej hydroelektrárne v Tinizongu ako veľkolepé priestorové divadlo. Duo Kappeler/Zumthor je agentúrne „zaškatuľkované“ ako jazzové, no o reálny jazz v skutočnosti nejde. Vera Kappeler podľa zvuku a hudobného spracovania zrejme nevyrástla na Coltraneovi ani na Debussym, ale na temných noiseových a dark ambientných projektoch hraničiacich s hardcoreom. V skutočnosti sa však iba máloktorej hardcoreovej kapele podarí i s pomocou elektroniky „vyčarovať“ takú deprimujúcu a depresívnu atmosféru, akú predvádza toto unikátne akustické duo. Album ponúka jedenásť skladieb, ktoré prinášajú temné, pomaly sa valiace dusivé industriálne inferno, vzbudzujúce priam klaustrofobické pocity. Ešte i spracovanie ukrajinskej ľudovej piesne Ne Pidu Ja Do Lesa znie ako démonický march funèbre. Jadrom hudobnej výpovede sú klavírne harmonické podklady vo veľmi hlbokej polohe, ktorým sekundujú nervné, pohyblivé perkusie, ruchy, množstvo zvončekov, noiseových efektov, ilúzie rinčiaceho skla, opustených fabrík, vŕzgajúcich brán, zavýjajúcich zvierat a brutálne, v hĺbke duniace, rytmizované clustre. Občasné náznaky nežnej lyriky a romantiky (November), kde Vera Kappeler spieva a sprevádza sa na harmóniu sú rýchlo nahradené ťaživou hudobnou masou, ktorá skôr než starobylé babylonské brány snáď znázorňuje desivú, novodobú realitu Osvienčimu alebo jadrovej katastrofy, v snahe obsiahnuť všetko ľudské utrpenie. Pomalé, opakujúce sa mechanistické motívy, výhražne znejúce trilky v oboch nástrojoch (Traumgesicht) či škrípajúce kvílenie evokujúce povestnú prichádzajúcu šelmu z knihy Apokalypsa (Das Erste Tier), tvoria podklad pre túto hybridnú hudobnú produkciu, ktorá  konštrukčne väčšinou vychádza z „ pokrivenej“ piesňovej formy, no zároveň kombinuje prvky improvizácie, aleatoriky, noise, ambientu i súčasnej komponovanej hudby. Projekt Babylon-Suite nie je pre každého, je však fascinujúci svojou tajomnou, mystickou energiou a pokiaľ je poslucháč presýtený „neškodných“ mainstreamových projektov, je čas siahnuť po tomto sofistikovanom a nekompromisnom albume.




Pre časopis Hudobný život, č.7-8/2014, str.56-57 napísal Peter Katina

Recenzia CD Ambrosini-Matinier : Inventio




Inventio
Jean-Louis Matinier
Marco Ambrosini
ECM 2014

Spojenie nástrojov akordeón a nyckelharpa (švédsky strunový nástroj využívaný hlavne v ľudovej hudbe) okamžite evokuje nejasné folkové konotácie. Nie však pre oboch protagonistov albumu Inventio, ktorí v duu spolupracujú od roku 2008. Francúzsky akordeonista Jean-Louis Matinier je známy svojou účasťou v skvelom zoskupení s tuniským lutnistom Anouarom Brahemom a projektami s klaviristom Françoisom Couturierom a akordeón v jeho podaní je príťažlivou zmesou klasiky, jazzu, improvizácie a hudby typickej pre oblasť Stredomoria. Taliansky hráč na nyckelharpe Marco Ambrosini je všestranný umelec, ktorý okrem iných spolupracuje s Rolfom Lislevandom, Helenou Tulve, alebo Susannou Wallumrød, s ktorou, mimochodom, úspešne vystúpil i na vlaňajších Konvergenciách s programom If Grief Could Wait. Ambrosini sa venuje barokovej i súčasnej hudbe, improvizácii, hre na husliach i viole a ako jeden z mála interpretov presadzuje osobitý nástroj nyckelharpu, ktorá jej mimo Švédska veľmi málo známa, ako nástroj nových, osobitých výrazových možností. Nový album tohto dua pod názvom Inventio voľným a podnetným spôsobom spracúva rôzne, hlavne barokové vplyvy a jeho pätnásť skladieb predstavuje akýsi voľný cyklus mysterióznych prelúdií a „invencií“. Album je prínosný v tom, že sa umelci nevydali lacnou cestou „swingovania“ klasiky, ale ich komponované i improvizované tracky sú pevne zafixované v klasickej hudbe a z nej vychádzajúcich improvizácií. Tonálne  expresívne akordické fantázie poznačené modalitou sa pravidelne striedajú s virtuóznejšími vzletnými pasážami, hoci atmosféra albumu je  lyrická, meditatívna a jeho základnou emóciou je melanchólia. Z každej frázy Ambrosiniho cítiť ducha poučenej interpretácie a vysoko treba vyzdvihnúť i Matinierovo jemné narábanie so zvukom a jeho prirodzene dýchajúce frázy. Album spojením akordeónového a sláčikového zvuku a nežnou melanchóliou môže zasväteným trochu pripomínať ECM projekt Dina Saluzziho a Anje Lechner, hoci tí vychádzajú väčšinou z tradície etno hudby.  V Inventio prevažujú smutné a nostalgické farby a nálady (Wiosna), skladby občas zabrúsia i do ľudového idiómu (Bass Dance), zemitého rytmizovaného tanca bez určitej dobovej a geografickej proveniencie. Prchavé ruské expresie  stelesňuje  skladba Taiga,  perkusívne efektné stereohry oboch nástrojov ponúka Tasteggiata, hutný zvuk i nežné plochy splývavého legata a zadržiavaných, dýchajúcich úsekov prináša dielko Oksa. No jadrom hudobnej výpovede dua sú bezpochyby priame odkazy a citované klasické diela: kým Presto z  husľovej Sonáty g mol je exkurziou do inovatívneho poňatia Bachovho diela vo verzii pre nyckelharpu,  Inventio 4 (podľa Invencie d mol) je  odrazovou plochou pre rozsiahlu, odvážnu „odyseu“, ktorá Bachovo dielko  iba zľahka „míňa“ a je zaobalená do okúzľujúcich improvizovaných pasáží z jeho motívov. Skvelá je i Pergolesiho Qui Est Homo zo Stabat Mater, sťaby statický a  dôstojný chorál, či Prelúdium z Biberovej Ružencovej sonáty č.1, ktoré znie inovatívne a nenútene. Album Inventio predstavuje neobyčajný hudobný zážitok, plný čarovných a objavných pohľadov na klenoty starej hudby a v unikátnej interpretácii majstrovského dua.





Pre časopis Hudobný život č.7-8/2014, str. 56 napísal Peter Katina

Recenzia CD Ivan Ilic : The Transcendentalist




Ivan Ilić
The Transcendentalist
Heresy  Records 2014

Pri súčasnej tendencii zlučovania a pohlcovania malých vydavateľstiev veľkými koncernami, ktoré stavajú svoj marketing na hviezdach dokola nahrávajúcich overený repertoár, je vždy vzrušujúce siahnuť po titule nezávislého vydavateľstva, ktoré dokáže poskytnúť netušené interpretačné či kompozičné klenoty. Bolo preto zaujímavé siahnuť po nahrávke amerického klaviristu srbského pôvodu Ivana Ilića pod názvom The Transcendentalist, ktoré vyšlo v malom írskom vydavateľstve Heresy Records. Ivan Ilić u nás nie je príliš známe  meno, ale jeho nahrávky sú vždy zaujímavé, hlavne tým, že často nahráva relatívne málo hrávané diela (Godowski) alebo klavírne diela mladých autorov (Metcalf, Tymoczko). Pri jeho aktuálnej nahrávke zaujala na prvý pohľad dramaturgia CD, ktorá kombinuje diela Skrjabina, Cagea, Feldmana a mladého amerického autora Scotta Wollschlegera. Ilić vo výbere zo Skrjabinových Prelúdií a skladieb Rêverie, Guirlandes či Poème languide síce ponúka bazálnu logickú formovú výstavbu diel, celkovo však jeho hra pôsobí, akoby bol klavír pod jeho rukami iba akýmsi druhým, „obligátnym“ nástrojom. V jeho Skrjabinovi absentuje pestrosť a farebnosť tónu, rozlišovanie hlasovej mnohovrstevnosti, a poézia a mágia ustupujú značne do úzadia v prospech skôr racionálnej, konštruktívnej vízie. Ani Cageove diela DreamIn a Landscape, plné očarujúcej harmonickej jednoduchosti a čírych melodických línií neznejú presvedčivo, klavír a hlavne diskant je utopený vo fádnom, sivom zvukovom obale a trochu mechanistickom prevedení. Rozpačitý dojem čiastočne vylepšuje zaujímavá, meditatívna skladba Scotta Wollschlegera Music Without Metaphor. Ilić si však nechal prekvapivú čerešničku na záver, v ktorom nakoniec predsa len „vyšiel s farbou von“ a  dovtedy absentujúce prvky tónovej kultúry a farebnosti nakoniec poslucháčovi ponúkol. Je to skladba Palais de Mari od Mortona Feldmana, vyše dvadsaťminútová kompozícia z roku 1986, v ktorej interpret predvádza svoje hráčske schopnosti asi najvýstižnejšie. Rozsiahle, iluzívne plochy Feldmanových opustených, bezútešných akordov s občas prekvapivým tonálnym nádychom tu znejú v čarovnom, ospanlivom opare a Ilićovi sa tu podarilo ilúziu transcendentna výstižne naplniť. Jeho úspech tu možno tkvie práve v emocionálnej zdržanlivosti, odstupe a snahe o nekomplikovanosť. Napriek mierne špekulatívnej dramaturgii albumu, snahe bukletu o trochu ťažkopádne prepájanie transcendentálnych prvkov v dielach uvedených autorov i kolísavej kvalite interpretácie, stojí toto CD za vypočutie hlavne kvôli Feldmanovi, ktorý sa zase až tak často nenahráva.

Pre časopis Hudobný život č.6/2014, str.37 napísal Peter Katina



Recenzia CD Sisa Michalidesová : Expresie





 Sisa Michalidesová
Expresie
HF 2014

Album skladateľky a multiinštrumentalistky Sisy Michalidesovej pod názvom Expresie  je autorský počin, ktorý predstavuje jej nové skladby, akoby posilnené odlišnou optikou, novými spoluhráčmi a výraznými aranžmánmi. Po jej silných albumoch Zimní kúzelníciSisa a sivý holubExpresie opäť posunom iným smerom. Produkcie albumu sa zmocnil Peter Preložník, ktorý zároveň hrá na klávesoch a inštrumentálnu zostavu „za Sisiným chrbtom“  ďalej tvorí výborný slovenský band známych mien (basa Juraj Griglák, bubeník Marián Ševčík, Milo Suchomel na saxofóne). Na albume sa striedajú inštrumentálne skladby s piesňami, ktoré spievajú Hanka Gregušová  a Samuel Hošek na poetické texty Petra Konečného. Album napriek krásne insitnému obalu je skôr ladený do hutného hardrockového drajvu. Dominantná rytmická sekcia prináša v takmer všetkých skladbách silný beatový pulz a dynamiku, ktorá poslucháčovi prakticky nedovolí „odpočívať“ a Sisina tradičná lyrika sa preto dostáva k slovu menej. O to viac vyniká skvelá a zasnívaná Caterine so sprievodom harfy a tlmenej lyrickej vokalízy alebo rapsodický klavír v skladbe Nepozvaná, či zdanlivo ležérna nedbalosť v skladbe Ona. Zvuk niektorých piesní je zahalený do pôvabnej retro atmosféry osemdesiatych rokov (úvodná Tuk Tuk), výborný spev Samuela Hošeka zaujme v piesni Hrá nespavým. Zaujímavé sú i ozveny world music, balkánskej, ale hlavne hispánskej hudby vo viacerých skladbách , či farebné využitie harfy, akordeónu, či trúbky v „rotovsky“ znejúcej Obzri sa včas. Album Expresie sa nedá nazvať inak, než príjemný, pochváliť treba navyše jeho zvuk, ktorý je pomerne dravý, no napriek tomu analyticky precízny. Albumom Expresie Sisa Michalidesová potvrzuje, že sa suverénne pohybuje vo voľnom priestore medzi jazzom a alternatívou, ktorý navyše citlivo obohacuje prvkami funku, hard rocku, scénickej hudby, pesničkárstva, folku i world music a že autorsky patrí na Slovensku napriek svojmu mladému veku medzi najvýraznejšie osobnosti, ktoré si s potešením vyberajú z vlastného „balíčka“ multižánrovosti tie najlepšie nápady.



Pre časopis Hudobný život č.5/2014, str. 39 napísal Peter Katina

Recenzia CD Orient Occident II - Hommage a la Syrie







Orient Occident II
Hommage à la Syrie
Hespèrion XXI
Jordi Savall
Alia Vox 2013

Už názov albumu Orient Occident II napovedá, že ideovo voľne nadväzuje na album rovnakého mena. Ten pred pár rokmi podrobne mapoval „hudobné územie“ Turecka, Iraku a Afganistanu v období trinásteho až osemnásteho storočia a hľadal spoločné priesečníky tejto exotickej hudby s dobovou hudbou španielskeho kráľovského dvora. Pokračovanie projektu „Východ - Západ“ vydavateľstva Alia Vox a lídra, muzikológa, dirigenta a hráča na viole da gamba Jordiho Savalla je tentoraz časovo neohraničené a je venované vojnou sužovanej Sýrii. Jordi Savall tu stojí relatívne v úzadí a na nahrávke žiaria hlavne sýrski, resp. arabskí hudobníci. Sýriu tu zastupujú vynikajúci inštrumentalisti, speváčka a lutnistka Waed Bouhassoun a hráč na flaute ney Moslem Rahal. Okrem nich sa na albume predstavia i libanonskí, grécki, tureckí, marockí a izraelskí hráči. Inštrumentárium albumu predstavuje strunové nástroje (vielle, oud, rebab, lira, santur), stredoveké flauty i pestrá sada dobových perkusií (perkusionista Pedro Esteban je okrem Savalla v podstate jediný, kto tu zastupuje španielsky domovský súbor Hespèrion XXI). Produkt Hommage à la Syrie možno skôr nazvať hudobno-literárnym, keďže takmer päťstostranový buklet albumu v pevnej väzbe na kriedovom papieri sa ani pri najlepšej vôli nedá nazvať „priloženou knižočkou“. Kniha obsahuje okrem podrobnej histórie Sýrie od raného osídlenia Damasku v roku 9000 pr.n.l. po súčasnosť i filozofické úvahy a eseje, plné silné mierových posolstiev a pacifistických výziev. (Savallove „mierové iniciatívy“ koniec koncov reflektuje už jeho predošlý veľký projekt Pro Pacem). Aktuálna nahrávka vznikla po niekoľkomesačnom spoločnom koncertovaní, na ktorom predstavili okrem sýrskych piesní, improvizácií a tancov  i diela starej španielskej kresťanskej a židovskej hudby a stredovekej talianskej hudby. Album vznikol ako akt solidarity a upozornenie na dramatický vojnový konflikt, no v prvom rade ide o hodnotný umelecký počin a po hudobnej stráne je Orient Occident II bezpochyby mimoriadne príťažlivý. Najmä jeho druhá polovica je prehliadkou piesní výnimočnej krásy (Ya Mariam el bekr) a vzletných rytmických kompozícií. Album obsahuje štyri skladby, ktoré pochádzajú mimo Sýrie (izraelská Hija mia, talianska Istampitta a španielska Una pastora a Cantiga Virgen, madre de nostro Sennor), ktoré sa majstrovsky preplietajú pomedzi smutné, starobylé sýrske nápevy a energické, výbušné tance. Sýrske skladby plynule prechádzajú od voľných flautových alebo lutnových improvizácií po spoločné ansámblové kusy, plné divokých perkusií a prekrývajúcich sa dychových nástrojov. Kontrastom voči nim sú lyrické piesne, silne pripomínajú európsku tradíciu južanských, melizmami ozdobovaných piesní a s klasickou strofickou formou. Orient Occident II je skvelou štúdiou prastarých hudobných euroázijských zdrojov a podľa Savallových slov predstavuje „dialóg duší medzi tradíciou a hudobníkmi odlišného pôvodu a  rôznych kultúr.“


Pre časopis Hudobný život č.3/2014 str. 37-38 napísal Peter Katina