Ivan Ilić
The Transcendentalist
Heresy Records 2014
Pri súčasnej tendencii zlučovania
a pohlcovania malých vydavateľstiev veľkými koncernami, ktoré stavajú svoj
marketing na hviezdach dokola nahrávajúcich overený repertoár, je vždy vzrušujúce
siahnuť po titule nezávislého vydavateľstva, ktoré dokáže poskytnúť netušené
interpretačné či kompozičné klenoty. Bolo preto zaujímavé siahnuť po nahrávke
amerického klaviristu srbského pôvodu Ivana Ilića pod názvom The Transcendentalist, ktoré vyšlo
v malom írskom vydavateľstve Heresy Records. Ivan Ilić u nás nie je
príliš známe meno, ale jeho nahrávky sú
vždy zaujímavé, hlavne tým, že často nahráva relatívne málo hrávané diela
(Godowski) alebo klavírne diela mladých autorov (Metcalf, Tymoczko). Pri jeho
aktuálnej nahrávke zaujala na prvý pohľad dramaturgia CD, ktorá kombinuje diela
Skrjabina, Cagea, Feldmana a mladého amerického autora Scotta
Wollschlegera. Ilić vo výbere zo Skrjabinových Prelúdií a skladieb Rêverie,
Guirlandes či Poème languide síce ponúka bazálnu logickú formovú výstavbu diel,
celkovo však jeho hra pôsobí, akoby bol klavír pod jeho rukami iba akýmsi druhým,
„obligátnym“ nástrojom. V jeho Skrjabinovi absentuje pestrosť a farebnosť
tónu, rozlišovanie hlasovej mnohovrstevnosti, a poézia a mágia ustupujú
značne do úzadia v prospech skôr racionálnej, konštruktívnej vízie. Ani
Cageove diela Dream a In a Landscape, plné očarujúcej
harmonickej jednoduchosti a čírych melodických línií neznejú presvedčivo,
klavír a hlavne diskant je utopený vo fádnom, sivom zvukovom obale
a trochu mechanistickom prevedení. Rozpačitý dojem čiastočne vylepšuje zaujímavá,
meditatívna skladba Scotta Wollschlegera Music
Without Metaphor. Ilić si však
nechal prekvapivú čerešničku na záver, v ktorom nakoniec predsa len
„vyšiel s farbou von“ a dovtedy absentujúce prvky tónovej
kultúry a farebnosti nakoniec poslucháčovi ponúkol. Je to skladba Palais de Mari od Mortona Feldmana, vyše
dvadsaťminútová kompozícia z roku 1986, v ktorej interpret predvádza svoje
hráčske schopnosti asi najvýstižnejšie. Rozsiahle, iluzívne plochy Feldmanových
opustených, bezútešných akordov s občas prekvapivým tonálnym nádychom tu
znejú v čarovnom, ospanlivom opare a Ilićovi sa tu podarilo ilúziu
transcendentna výstižne naplniť. Jeho úspech tu možno tkvie práve v
emocionálnej zdržanlivosti, odstupe a snahe o nekomplikovanosť. Napriek
mierne špekulatívnej dramaturgii albumu, snahe bukletu o trochu ťažkopádne
prepájanie transcendentálnych prvkov v dielach uvedených autorov i kolísavej
kvalite interpretácie, stojí toto CD za vypočutie hlavne kvôli Feldmanovi,
ktorý sa zase až tak často nenahráva.
Pre časopis Hudobný život č.6/2014, str.37 napísal Peter Katina
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára