Magnus Lindberg
Violin Concerto. Jubilees. Souvenir
Pekka Kuusisto
Tapiola Sinfonietta
Ondine 2013
Koncertantná forma bola fínskemu
skladateľovi Magnusovi Lindbergovi vždy veľmi blízka. Po dvoch klavírnych,
jednom klarinetovom a violončelovom koncerte z predošlých rokov
napísal v roku 2006 aj koncert pre husle. Hoci objednávka koncertu
súvisela s dvestopäťdesiatym výročím Mozartovho narodenia a dielo
bolo uvedené na festivale Mostly Mozart v New Yorku v roku 2006,
nejde o žiadnu poctu Amadeovi. Azda jediným spoločným prvkom tu je veľkosť
ansámblu v rozsahu malého mozartovského orchestra. Trojčasťový koncert, ktorého
časti na seba nadväzujú bez prerušenia, ukazuje, ako ďaleko sa Lindberg posunul
od svojich zvukovo nekompromisných raných diel smerom k mäkšiemu, sonoristickému
ideálu. Prvá časť koncertu vykazuje zreteľné tonálne štruktúry okolo jasných
harmonických centier a Lindberg sa tu silne opiera o svoje spektralistické
korene, ktoré ho od štúdia v IRCAMe natrvalo ovplyvňujú. Okrem
spektralizmu patrí k neodmysliteľnej súčasti Lindbergovej filozofie i
kalkulácia výsledného zvuku, prijateľná percepčná kvalita diel a funkčná
interakcia s poslucháčom, čo sú hodnoty, ktoré Lindberg prezentoval
spolu so skladateľmi Kaajiou Saariaho, Esa-Pekka Salonenom a Jouni Kaipainenom
už v neformálnom združení Korvat auki! (Uši dokorán), ktorý založili ešte
v roku 1980 na podporu „mainstreamového modernizmu.“ Oproti Lindbergovým
predošlým atematickým dielam je v husľovom koncerte cítiť väčšiu afinitu voči
tematickej práci s hudobným materiálom. S obľubou narúša textúry súvislého
zvukového kontinua orchestra pomocou trilkov, glissánd, tremola a vibrata
i náhlych vpádov brutálnej rytmiky tympanov a kontrabasov do partu sólistu,
pohybujúceho sa neprestajne v celej škále nástrojového rozsahu. Lindbergova
hudba už na prvé počutie syntetizuje všetku mysliteľnú hudobnú minulosť,
concerto grosso, imitačné techniky, skrjabinovské postupy, ideu sibeliovského
tzv. kontinuálneho zvuku, expresionizmus i prvky rockovej a popovej hudby
v často vtipných ponáškach na filmovú hudbu. V prvom rade ale
ide o výsostne aktuálnu, mimoriadne sofistikovanú, mnohovrstevnú,
prepracovanú „pulzujúcu“ štruktúru nesmierne komplikovaných metrických
modulácií, ktoré v procese tvorby kontroluje Lindbergom vyvinutý software
a ktoré sólistovi i ansámblu doslova nedajú vydýchnuť. Sólista Pekka Kuusisto
dokonca hovorí o agresívnom charaktere koncertu, ktorého prvá časť sólistu
„odtláča“ do úzadia, kým zvyšné dve sa pokúšajú nájsť zmierlivú rovnováhu medzi
oboma entitami. Druhá časť prináša lyrické momenty a typický prvok Lindbergovej
hudby - „odkrývanie“ akordickej štruktúry pomocou postupných ligatúr, rozkladov
a arpeggií, ktoré akoby schválne transparentne odhaľovali vertikálny prierez
akordov, vytváraných pomocou spektrálnej analýzy tónov. Nie je bez
zaujímavosti, že na konci časti zaznie priam klasicisticky poňatá kadencia sólistu.
Finále koncertu je plné dramatického výrazu s priznanými jazzovými
a rockovými prvkami a na samom vrchole Lindberg namieša do spektralistického
„kotla“ ešte koktail „dvořákovských“ symfonických farieb krížených azda s Johnom
Williamsom. Sólista Jukka Kuusista tu potvrdzuje, že popri renomé, ktoré má ako
sólista diel klasicko-romantickej tradície, patrí predovšetkým k vyhľadávaným
interpretom diel súčasnej hudby. Je obdivuhodné, ako dokáže popri extrémne
náročnému dielu, akým je Lindbergov husľový koncert, súčasne dirigovať orchester
Tapiola Sinfonietta „od nástroja“.
Druhým dielom, uvedeným na albume,
je cyklus šiestich orchestrálnych miniatúr pod názvom Jubilees (2000/2002), ktoré pôvodne Lindberg napísal pre klavír na
počesť Pierra Bouleza. Ich orchestrálna adaptácia je presným prepisom
klavírneho partu a pre Lindberga znamenala podobnú výzvu, ako svojho času
pre Ravela transkripcia klavírneho diela Le
Tombeau de Couperin. Šesť častí cyklu sa pravidelne strieda v kontrastných
tempách, rýchle sú plné pitoreskných farieb, krátkych dynamických oblúkov a
náhlych prerušení , pomalé sú naplnené vrúcnou lyrikou a exotickou
ornamentikou.
Poslednou skladbou na albume je
orchestrálne dielo Souvenir z roku
2010. Dielo vzniklo ako pocta dvom Lindbergovým pedagógom, Gérardovi Griseymu
a Francovi Donatonimu, u ktorých v osemdesiatych rokoch
v Paríži študoval. Skladbu možno charakterizovať ako komornú symfóniu
a jej tri časti nepokryte vychádzajú zo symfonickej tradície. V prvej
časti sa nachádzajú masívne symfonické plochy plné náhlych zmien i vtipnej
rytmizácie, divoký pohyb a zlovestné tóny, Lindberg časť opísal ako „smršť,
rýchlu a úsečnú hudbu, kde dochádza ku kolízií hudobných udalostí.“ Druhá
časť prináša zreteľne exotické, orientálne prvky a vysokú formu
expresivity v komplikovaných textúrach, v ktorých dokonale vyniká
vybrúsená Lindbergova hudobná rétorika. Lyrické farby drevených dychov
a ravelovská čistota inštrumentácie striedajú burácajúce vrcholy, ktorým
ostro kontrastujú osamotené sólistické vstupy individuálnych nástrojov,
klavíra, harfy a huslí. Lindberg pripúšťa, že „pôvodne to mala byť pomalá
časť, ktorá sa však vystupňovala do grandióznej kulminácie.“ Finále je alúziou
toccaty, plná energického pohybu smerujúceho k úžasnému vyvrcholeniu v podobe
burácajúcich durových akordov. Tento „ short tonal wink“ - záver diela v čisto tonálnej harmónii,
je poznávacím znamením celej Lindbergovej tvorby. Diela Jubilees a Souvenir
diriguje sám autor. Interpretácia je vynikajúca, precízna a čistá, vynikajú
najmä skvelé dychové nástroje, ale i farebné perkusie a všetky nástroje sú
skvele rozmiestnené v priestore a sú jasne čitateľné. Magnus Lindberg patrí
už desaťročia medzi najužšiu svetovú elitu súčasnej kompozície a tento
album jeho pozíciu na výslní iba
potvrdzuje.
Pre časopis Hudobný život č. 12/2014, str. 36-37 napísal Peter Katina
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára